...tretíkrát- 2007

RUMUNSKO TRETÍKRÁT (a nie posledný)- 27.6.- 11.7. 2007        1540km 
Hodiny na žel. stanici Košice ukazujú  13.05 keď vykladám bicykeľ a všetko potrebné k prežitiu bez pomoci, pobalené v brašniach, upevňujem a po prvých kilometroch si zvykám na ťažšie ovládanie.Nasledujú nekonečné kilometre maďarskou pusztou,nocľah v opustenom viničnom domci a už je tu hraničný prechod Artánd.Od vlaňajška je Rumunsko člen EÚ,stačí iba občanský preukaz a po výmene peňazí je tu prvé veľkomesto-Oradea.  
           Zmena,oproti návšteve v r. 2002 je patrná na prvý pohľad- nové peniaze a lepšie silnice.Druhá zmena k lepšiemu priniesla i negatívnu stránku-väčšiu premávku na hľavných ťahoch.Našťastie sú tu metrové krajnice s kvalitným povrchom a tak pneumatiky svištia pri vysokom tempe.Počasie je príjemné(25°C,bezvetrie a pod mrakom), krásna príroda začína po odbočení z hl. ťahu za mestom Lunca-tu je aj prvé 10%-né stúpanie a to rovných 18km.Odbočka do Avram  Iancu - dedinky nesúcej meno po miestnom bojovníkovi za zrušenie nevolníctva- je pravá  rumunská dedinská cesta,pripomínajúca tankodrom (ale pokladá sa koberec-skôr vec nevídaná na vedľajších cestách). Muzeum v rodnom dome je zatvorené,vynahrádza to neďaleký 18metrový vodopád v peknej prírodnej scenérii. Z pastvin je prekrásny výhľad na okolité pohorie Bihoru s vápencovými bralami. Po návrate na hl. cestu a pár kilometroch kaňonom rieky Ariesul je tu druhá odbočka do Rosia Montana- bývalých zlatých dolov,kde ťažili zlato už starí Rímania.Teraz chce obnoviť ťažbu kanadská spoločnosť,ale pre problémy s vysporiadaním pozemkov miestni obyvatelia túto snahu bojkotujú- zatiaľ. 
            Po nútenom prejazde miest Deva a Hunedoara je tu kláštor Prislop- domov pre prestárle rádové sestry s najstarším kostolíkom v Rumunsku. U vchodu fasujeme sukne (nepatrí sa navštíviť kostol s odhalenýma nohama) od 94-ročnej sestry z Polska.Po dohovore sa môžeme umyťa nabrať  pitnú vodu v miestnej  studničke. Kláštor je novostavba, ale v starom slohu,typickom pre všetky kláštory-dole arkády so stľporadím,na poschodí to isté a odtiaľ vchody do izieb, všade muškáty, upravený trávnik a štrkové cestičky.Kostol je pekný,za ním v parku upravený cintorín a v  hore jaskyňa- pustovňa.O druhej musím obliecť prvýkrát pláštenku a pomalu sa presunúť do najbližšej dediny,tu ma, po opýtaní sa na nocľah, ubytováva vedúca na poschodí miestneho bifé, zatiaľ prázdneho, a to bez akejkoľvek odmeny-nechce o tom ani počuť.Spravím jej  teda tržbu a dám si miestnu špecialitu-závitok s kuracieho mäsa plnený špenátom,zemiaky a paradajkový šalát. Ráno prší,ale kým sa pobalím a vyrazím,tak prestáva.
            V stúpaní k Petrosani je kláštor, kláštorný kostol sa opravuje- fotím iba nádvorie.Na parkovisku sa stretávam s kolegom cykloturistom z Bulharska, ktorý sa vracia s Talianska domov s priateľom na kamione.Vymieňame skúsenosti a e-mailové adresy.Nasleduje 30-km klesanie  kaňonom rieky Jiul až do Tirgu Jiu.Vľavo je masív Paringu,vpravoVulcanu.Cesta ide popod horami Paringu a Capatini až do Rimnicu Vilcea.Pred mestom sa skrýva najväčší  kláštorný  
komplex architekta Brincoveana,Horezu.V strede stojí kostol z r.  1693, ktorého vstup zdobí desať stĺpov a vyrezávané dvere z hrušňového dreva.Vnútorné  fresky sú očadené ohňom, ktorý tu zakladali tureckí nevolníci.Pôvodné odtiene farieb sú iba v reflektári rád. sestier a stoja za videnie.  
            Po šiestich kilometroch postavili craiovští bojari v 15.storočí kláštor Bistrita,takisto ženský.Rimnicu Vilcea je najjužnejším a najvzdialenejším bodom putovania- odtiaľ sa už približujem k domovu,pretože mierim priamo na sever,do údolia rieky Oltul.Idem,samozrejme proti prúdu, ale stúpanie je iba mierne. Mužský kláštor Cozia víta rytmickým tlkotom dreveného kladivka na trojmetrovú drevenú latu,zavesenú na povrazoch-takto sa  zvolávajú mnísi k modlitbe.   Mám šťastie vidieť mnícha priamo „v  akcii“.Kláštor založil Drakulov dedo,Micea Starší, ktorý je tu pochovaný.Konečne je tu najvyšší bod-priesmyk Turnul Rosu (354m n.m.),pomenovaný podla zrúcaniny stredovekej spartánskej  veže.Odohralo sa tu množstvo bojov medzi valašskými,transylvánskymi,  habsbur-skými,tureckými a nemeckými vojskami v posledných piatich storočiach.Blíži sa siedma hodina- tradičná to doba k utáboreniu sa a pretože údolie kľudné  miesto neponúka (svah, cesta, rieka, železnica a svah),dopriavam si prepychu kultúrneho nocľahu v motoreste Raul Vadului pred dedinou Ciinenii Mare. Za  17€ na osobu mám teplú vodu a sociálne zariadenie v dvojlôžkovej izbe. Po kúpeli,holení a praní si dávam teplú večeru(zeleninový vývar,čevabčiči  so ze- miakmi a pivko), chvílku posedím a o deviatej sa odoberám na kute. Ráno  si chcem dať raňajky,ale mám smolu-jedlo sa podáva až po desiatej . Po káve teda odchádzam-hlad zaženú vynímočne napolitánky a vitamínový nápoj z vlastných zdrojov. 
             Za najbližšou zákrutou sa údolie otvára a začína fúkať protivietor-vichor. Bojujem s ním ľahkými prevodmi,ale aj tak idem iba 10-14 km/hod a sily ubúdajú,treba častejšie prestávky na dopĺňanie tekutín a kalórií.Do večera neprejdem viacej ako 103km a pred mestom Alba Iulia sa  ukladám v motores-tu,ktorý vyzerá skromnejšie,je o niečo lacnejší, ale mám aj raňajky.Jedlo je výborné a lacné-takmer ako u nás.Nad mestom čnie na kopci stredoveká  pevnosť a čo ma teší- vietor prestal.Popod Munti Trascaului po ľavej strane je tu Aiud „coby dup“,ako hovoria bratia Česi.Tu sa nachádza väzenie,v ktorom boli držaní sovietští špióni za války a po prevrate členovia Železnej gardy.Centrum sa môže pochváliť jednou z najstarších pevností v Transylvánii-bola postavená  r. 1302 a dodnes sa zachoval celý opevňovací val a osem veží.Za hradbami sa ukrývajú dva maďarské kostoly a historické muzeum,oproti stojí pravoslávny kostol.               Vedľajšia cesta do Buru sa vinie pomedzi skalnaté bralá Munti Trascaului,spočiatku úzkou roklinou vedľa potôčika, ktorá sa po pár kilometroch rozširuje,na svahoch stáda ovcí,u  potoka vojenský tábor,navôkol bralá a pastviny.Zrazu počuť typickú cigánsku muziku,husle hrajú do tanca,k tomu spev- za  zákrutou sa vynára maďarská dedina Rimetea a na návsi svadobný rej .Sprievod mieri k miestnemu obecnému domu.Tunajší oddych spestruje ľudová muzika, ktorá po chvíli   ustáva.Po niekoľkých  kilometroch musím zastať na krajnici-kolona omašlených aut so svadobčanmi, za mohutného trúbenia, uháňa naším  smerom. Pred kláštorom Rimet sa upratuje-čistia sa koberce a v blízkom kostole práve prebieha svadobný ceremoniál našich starých známych.
              Ďaľšou bočnou cestou,popod pohorím Muntele Mare po ľavej strane,sa terén podobá nášmu-striedavé stúpanie a klesanie nasleduje jedno za druhým a už je tu Luna de Sus a hlavná silnica z Cluj Napoca.Sotva odbočím na hlavnú, hlási sa opäť protivietor-vichor.Nastupujú ľahké prevody,12- km/hod, a pretože sa blíži šiesta,obzeráme terén na noc.Vľavo  sa objavuje kemp-skúšam šťastie.Volné miesto nieje problém,keď však zrátame poplatok za osobu a stan,beriem nocľah v prívese.Je to bez stavania,v pohodlí a s posteľami a iba o 5€ drahšie.Opäť využívam teplej vody a vetra k praniu všetkých prepotených vecí-do večera sú suché.Večeru si spravím  sám a  tým  čiastočne eliminujeme výdavok za ubytovanie.Po deviatej  je  mi  svet "gombička.
               Po ránu vietor neduje, čoho treba využiť a pretože je tu takmer rovina, fičím si to takmer 30km/hod.Nocovať mám v plánu pred Oradeou,čo aj dodržím.Na prechode nemôžem kúpiť nič-nieje tu žiaden obchod-s veľkými problémami zaženiem smäd posledným rumunským pivkom Timisoara,vymením leu za forinty a dávame sa do boja s maďarskou rovinou.Našťastie tu strávim iba jednu noc,ďaľšia už bude na Slovensku.Po 145km tradičná noc v kukurici pod  širákom-je jasno a horúco. 
               Dopoľudne prejdem cez Tokaj a tu prvýkrát odbočím zlým smerom.Našťastie partia cyklistov ma navedie cez Erdobénye na správny smer.Je to ale  cez maďarský Zemplín-teda stúpanie 10km a začína pršať. Hurá do pláštenky a nasleduje dlhé klesanie,doplnenie kalorií a už je tu Hidasheméti.Posledné forinty utrácame za teplé jedlo,kávu a štamperlík Baraczpálinky.  
                Konečne doma! Mierime na Kechnecké štrkoviská-prespať pod rybárskymi prístreškami-ale smola.Cesta k nim je cez riečku,mostík má zamknutú bráničku. Idem teda do dediny a v krčmičke si dávam prvé „slovenské“.Pýtame sa na možnosť táborenia krčmárky tmavšej pleti, keď vystupuje mladý Róm zo zaparkovanej Alfy Romeo.Dávam sa do reči a po chvíli mi ponúka klúč od zámky na mostíku a druhý od maringotky s tým,že ich ráno  odovzdám na vrátnici.  
Neverím na toľkú náhodu a s povďakom prijímam.Druhý deň stojím na  stanici v Košiciach,lístky kúpené a pretože mám dve hodiny čas,chceme sa najesť. Bohužiaľ,na žel. stanici, ani na autobusovej,nieje žiadna reštaurácia- iba obchody a stánkový predaj vonku.Po nudnej šesťhodinovej ceste vlakom posledný krát nakladám brašne a o pol hodinky sa stretávam s rodinou, po dvoch týždňoch a 1540-tich kilometroch,nespočetných zážitkoch,stretnutiach s dobrými a tiež neskutočne milými ľuďmi.A zasa-dúfam,že nie naposledy!